Vo svete viery dostávame plnosť uzdravenia prostredníctvom viery v Ježiša Krista. Keď sa odchýlime od viery v prácu Ducha Svätého, naša metodológia sa stane psychologickou a nedôjde k uzdraveniu.

Existuje mnoho štúdií uskutočnených v psychologickej oblasti, ktoré sa snažia pochopiť mysle ľudí. Štúdia však nevedú ku Kristovi ako k záveru, ale psychológia nás povzbudzuje, aby sme v sebe hľadali odpovede. Aj keď psychológia hovorí o mnohých aspektoch mysle, nemá skutočný liek na traumu a psychologické muky, ktoré ľudia majú.

Viera v Krista učí, že minulosť už zomrela, rovnako ako aj naše hriechy. Sme mučení minulými skúsenosťami, avšak tento stav mysle je podobný vojnovému veteránovi, ktorému bola noha amputovaná a stále cíti svrbenie z nohy, ktorá už jepreč; riadime sa zvykmi minulosti a držíme sa tých myšlienok, akoby stále existovali.

“Už nežijem ja, ale žije vo mne Kristus. A život, ktorý teraz žijem v tele, žijem vo viere v Božieho Syna, ktorý ma miloval a vydal seba samého za mňa.” – Galaťanom 2:20

V Kristovi už minulosť nežije. To, čo leží v budúcnosti, je Boží prísľub a pôsobenie Ducha Svätého. Uzdravenie sa dosahuje v čase, kým dokážeme túto vieru úplne uchopiť a nakoniec sa nezmierime s minulosťou, ktorá by sa nás viac nemohla držať.

Zbory ponúkli bohoslužby na Popolcovú stredu na zahájenie pôstneho obdobia. V tejto sezóne vstupujú kresťania po Vianociach do iného hlbokého obdobia roka, aby meditovali na tému kríž a zmŕtvychvstanie.

Zbory absolvujú špeciálne biblické štúdie, ktoré osvetľujú Pánovo utrpenie a lásku. Kongreganti sú povolaní, aby si pamätali na Božiu bezpodmienečnú lásku prejavenú krížom Jeho Syna. Pokáním a modlitbou sa veriaci tiež zúčastňujú na tejto štyridsaťdňovej ceste, ktorá má byť pre nich obnovením v hlbšom spoznávaní Božej lásky.

Utrpenie je stredobodom kresťanského posolstva, ktoré neustále vedie ľudí k tomu, aby videli Pánovu smrť na kríži. Apoštol Pavol napísal, že Božie deti by sa mali „podieľať na jeho utrpení“, aby sa mohli podieľať „na jeho sláve“. Rimanom 8:17.

Veriaci sú povolaní meditovať o skutočnom význame utrpenia a jeho dôvodoch. Pán povedal: „Nikto nemá väčšej lásky ako ten, čo svoj život kladie za svojich priateľov.“ Ján 15:13.  Je to utrpenie, ktoré si Pán dobrovoľne zamiloval, aby dal svoj život ako obetu za druhých.

V Ježišovom živote nie je láska abstraktným pojmom pre logiku alebo filozofiu. Je to úprimný akt „položenia vlastného života“. Na vrchole tejto obety leží kríž, kde Ježiš vylial svoju krv a trpel za hriešnikov. Kríž, ktorý bol bezchybnou Pánovou obeťou, demonštroval skutočnú lásku k celému svetu, ktorá mohla zostať v nevedomosti a temnote.

Krížová cesta až do Vzkriesenia vyzýva každého veriaceho v tomto pôstnom období k zamysleniu sa nad tým, koľko obetí Pán dal a koľko obety sme pripravení podstúpiť, aby sme ho nasledovali.

Vieš, že tvoja práca v Pánovi nie je márna

Pred výzvou nasledovať Ježiša sa kresťania niekedy beznádejne stiahli a ustúpili ako dvaja učeníci, ktorí sa vrátili do Emauz. Zlom, v ktorom sa im otvorili oči a videli Pána vzkriesenia, nastal, keď sa podieľali na lámaní chleba, čo je činnosť, ktorá znamená lámanie Pánovho obetovaného tela. Príbeh hovorí, že účasť na utrpení je pre veriacich spôsobom, ako vidieť Pána, ktorý stojí v sláve vzkriesenia.

Toto nekonečne hlboké posolstvo smrti a života, kríža a zmŕtvychvstania, utrpenia a slávy by nás malo plne pohltiť, aby sme v pôstnom období pochopili základné posolstvo spásy.

Pôstne posolstvá hlásajú: „Na konci kríža leží briliantný svet vzkriesenia. Rovnako utrpenie spravodlivých zaisťuje odmenu slávy, ktorú Boh udeľuje.“

V tomto verši je jasne uvedený Pavlov prístup a filozofia jeho misijného diela; slúžil a pracoval ako „Kristov služobník“. Služobník, v gréčtine doulos, bol výraz, ktorý Pavol používal na označenie svojej identity, keď slúžil Pánovi.

Dobrovoľný život oddanosti a obety za Božie kráľovstvo bol základom každej jeho práce. Priznal: „Lebo hoci som aj slobodný voči všetkým, dal som sa do služby všetkým, aby som získal čím viacerých.“ 1. List Korinťanom 9:19.

Pavlov portrét jeho vlastnej identity je mandátom pre každého, kto nasleduje život veriaceho človeka. Len čo ste zachránení, máte absolútnu slobodu zvoliť si spôsob života. S novým životom, ktorý sa zrodil z Kristovej krvi, sa Pavol „stal otrokom všetkých“, aby hlásal evanjelium a rozvíjal Božie Kráľovstvo.

Keď sa táto identita zrúti, príde do života veriacich kríza, ktorá ich nasmeruje k tomu, aby vyžadovali Božiu odmenu, a obviňuje druhých z vlastnej voľby. Aj keď zasvätenie svojho života Božiemu kráľovstvu začína slobodnou vôľou a dobrovoľnou oddanosťou, strata tohto myslenia ako „doulos“ môže rýchlo zaslepiť naše srdce a uviesť nás do nezmyselného konfliktu so svetskými hodnotami, ako sú peniaze, sláva alebo márne ambície.

Pavol povedal: „Dal som sa do služby všetkým.“

Skutočnosť, že jeho viera bola vedená touto vierou, bola odhalená v mnohých častiach Nového zákona. Namiesto prijímania považoval dávanie za väčšie požehnanie (Skutky 20:35). Aj v čase nedostatku viedol svoj tím k získavaniu finančných prostriedkov zo zborov s cieľom pomáhať a podporovať cirkev v Jeruzaleme, ktorá trpela silným hladomorom.

Pavol bol však striktne dogmatický, strategicky praktický a zameraný na budúcnosť. Nielen učenie a kázanie, Pavol poskytoval hmotné peniaze a prostriedky pre chudobných, dobrovoľne praktizoval Kristovu lásku.

V Kristovi nie je nič nemožné pre veriacich, ktorí túžia praktizovať túto lásku k druhým. Pavlov odvážny model sebestačnosti a sebadôvery by mal silne prehovoriť k moderným zborom. Táto metóda ranej cirkvi ožije, keď nasledujeme Pavlovho ducha: „Lebo hoci som aj slobodný voči všetkým, dal som sa do služby všetkým, aby som získal čím viacerých.“